Martin Bútora
LAUDATIO
pri príležitosti udelenia Ceny Nadace Vize Miloslavovi Petruskovi
5. 10. 2012, Pražská křižovatka
Vážená pani Dagmar Havlová,
drahá rodina Miloslava Petruska,
ctený Poradný zbor Ceny Nadace Vize,
dámy a páni,
toto slávnostné popoludnie je pokračovaním tradície udeľovania Ceny Nadace Vize ľuďom, ktorí sa vyznamenali vo svojom odbore, a pritom ho dokázali prekročiť, včleniť svoju disciplínu do širšieho kultúrneho rámca, odkrývať prekvapujúce súvislosti.
Dnešné odovzdávanie ceny však nie je celkom tradičným pokračovaním. Na rozdiel od minuloročného piateho októbra stolička po spoluzakladateľovi Ceny s jeho príznačnou žičlivosťou, vľúdnym úsmevom a nádejou v tvári ostáva prázdna. A namiesto nezameniteľného mierne chrapľavého hlasu charizmatického laureáta držíme v ruke jeho knihu Společnost a kultura.
Ocitli sme sa tak rovno uprostred trhliny, zlomu, ruptúry. Popri radosti to v nás vzbudzuje aj úzkosť, popri potešení chvenie, popri hrejivom pocite aj posvätnosť a bázeň.
Nedá sa slovami vypovedať, ako nám chýbajú.
Nie je to však jediný paradox. Osud to zariadil tak, že nedlho pred ocenením oslávil laureát polookrúhle jubileum a len celkom nedávno si ho pri rozlúčke pripomínali desiatky blízkych, priateľov a kolegov, stovky jeho študentiek a študentov, tisícky čitateľov. Zrodili sa tak nádherné texty, ktoré ho priblížili širšej verejnosti a spolu vytvorili skvostnú kyticu. Milan Petrusek dnes vlastne nijaké laudatio nepotrebuje, napísali ho už iní, a urobili tak výstižne, vrúcne, veľavravne.
„Zůstane trvale zapsán v dějinách našeho oboru jako sociolog Obnovovatel, a to hned dvojnásobný,“ napísal o ňom Ivo Možný. „Byl jedním z nejvzdělanějších sociologů,“ dodáva Jiřina Šiklová. Tešil sa prirodzenej autorite, z jeho osoby vyžaroval duch starých čias, hovorí jeden z jeho študentov, hltali sme ho v Celetnej 20 i na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. „Není to nadsázka. Uměl načasovat pointu, hrát si s napětím, vtipkovat. Navádět. Učit…. Nedá se to popsat jednoduše a přímo; jde o jakési ‚světlo duše‘.“
A ohlásili sa aj mnohí ďalší: „guru českej sociológie“, „originálny mysliteľ a kritik doby“, „príklad zvrchovanej intelektuálnej poctivosti „člověk nepoľavujúci zo svojich zásad mravnosti a hodnôt“, „legenda už za svojho života“.
„Byl jakousi institucí o sobě, s níž se počítalo. Byl encyklopedickým ústavem, který informuje a hodnotí, vykládá a shrnuje.“
Bol doslova „učiteľom od Boha“, zapĺňal veľké posluchárne – aj keď uprednostňoval bezprostredný kontakt v menších skupinách. Sám laureát k tomu skromnejšie dodáva: „Snad jsem to kantorování dokonce i uměl, protože mám jistý zděděný dar k amatérskému herectví po dědovi a schopnost zjednodušit příliš složité teorie tak, aby jejich reprodukce měla pro studenty věcný smysl.“
A Jeff Goldfarb, priateľ a kolega z New School for Social Research v New Yorku, aj za Elzbietu Matyniu a ďalších k tomu dodáva: „Pilier integrity. Spolu s Alenkou boli tichými hrdinami českých spoločenských vied, kultúry i verejného života.“ Málo ľudí, dokonca medzi mojimi spoluobčanmi – napísal o ňom už pred časom Nikolaj Petrovič Narbut – tak hlboko ako on rozumeli ruským dejinám, ruskej kultúre, literatúre, umeniu. „Veľký vedec, veľká osobnosť, veľký priateľ,“ odkazoval mu pri tej istej príležitosti Zygmunt Bauman. „Vždy bol s nami, zdieľal s nami naše zármutky i nádeje, víťazstvá i porážky.“
„Profesor Petrusek,“ uzavrime týmto hold, ktorý mu už zložili iní, „uměl otevřít oči, nadchnout pro věci, o kterých jsme neměli ani tušení. V literatuře se vždy skrývá obraz tehdejší doby, říkal, a vzápětí podal překvapivý příklad: ‚Božena Němcová je, dámy a pánové, český Ferdinand Tönnies. Je svým způsobem česká socioložka. Protože tak pěkně českou venkovskou pospolitost nikdo před ní nepopsal,‘ vysvětloval. Babičku zná každý, ale dokud vám ji Petrusek nenaservíroval na stříbrném podnose jako sociologický text, ani vás nenapadlo na ni takto hledět.“
X X X
Spomedzi všetkých týchto slov sa dvíha na povrch dielo intelektuálnej mohutnosti, do akej raz dorastie platan, ktorý mu jeho študenti a kolegovia darovali na sedemdesiatku. Očarujúca osobnosť – strhujúci rétor, brilantný teoretik, znalec umenia, renezančná bytosť, budovateľ inštitúcií, pevný ťahúň v dvojzáprahu, aký vytvoril s Alenkou Miltovou, keď spolu snovali publikačnú infraštruktúru milovanej vedy nemilovanej predchádzajúcim režimom. Dielo človeka, ktorý na vlastnej koži zakúsil násilne zastavený čas a postavil sa voči tomu odvážne i dôstojne.
V dnešných časoch už nemusí byť každému celkom jasné, čo znamená termín sociológ Obnovovateľ – čo bolo treba obnovovať? Laureát sa toho dotkol v jednom zo svojich textov, kde popísal roky normalizácie po sovietskej okupácii: „Byl zrušen Sociologický ústav, všechny redakční rady časopisů a nakladatelských edic byly vyměněny za ,spolehlivé soudruhy‘, většinou buď odborně nekvalifikované nebo charakterově zlomené, byla přísně řízena ediční politika – vycházely výhradně původní a důkladně politicky prověřené texty, jejichž odborná kvalita byla skandální, a překlady sovětské literatury. Za celé toto období nevyšel ani jediný překlad sociologického textu západní provenience a ani jediný text z klasické či starší moderní sociologické literatury. Po roce 1968 také emigrovala řada významných sociologů. Když se v roce 1990 sociologie vracela do ,původních kolejí‘, tedy k jakémusi ,normálu‘, stála na ruinách a troskách – nebylo vlastně na co navázat. Proto období ,revitalizace‘ mělo podobu spíše resuscitace, kdy bylo nutno obnovit akademické struktury, vypracovat nové učební plány, změnit vydavatelské koncepce.“ Milan Petrusek prebudoval skostnatenú fakultu žurnalistiky na prestížnu Fakultu sociálnych vied, a okrem toho, že stále učil a písal, bol tiež po celé desaťročie najprv dekanom tejto fakulty a potom prorektorom Karlovej univerzity. Popritom sa ešte stačil postaviť do čela obnovenej Masarykovej sociologickej spoločnosti i slúžiť ako predseda vedeckej rady nakladateľstva SLON založeného Alenou Miltovou a Jiřím Rybom, ako spolutvorca viacerých jeho edícií.
Pravda, „obnovení důvěry v sociologii“, za ktoré mu Nadace Vize udelila cenu, má viacero rozmerov. Jedným z nich bolo aj Petruskovo presvedčenie o tom, že sociológ by okrem zvládnutia teórie a metodológie mal byť aj „humanitným vzdelancom“. On sám bol erudit, aký nemá páru, knihožrút par excellence. Dostal sa k tomu podobne paradoxne ako Hrabalov Haňťa z Příliš hlučné samoty, ktorý sa v Zberných surovinách stal „vzdělancem proti své vůli“, keď zachránil a prečítal nepredstaviteľné množstvo vzácnych kníh odsúdených na likvidáciu. Pre Petruska to bolo prekliatie i požehnanie: politická perzekúcia v 70. rokoch ho vyradila z výuky i výskumu a prispela k infarktu, ktorý ho však ochránil pred prácou kdesi v metre. A tak sa v profesii pomocného knihovníka stal najerudovanejším československým sociológom.
Skutočne, za desaťročia práce toho mal závratne veľa „načteno“ a nesmierne mnoho „přetaveno“. Najdôležitejšie však neboli znalosti, ale sila jeho vlastnej výpovede. Zasväcoval záujemcov do zložitosti a nejednoznačnosti sociálneho sveta, do rozmanitých spôsobov, ako sa o ňom dá premýšľať, do kontextov, v ktorých možno chápať skutočnosť. Bol tým, čo pod pojmom vzdelanca rozumel Václav Havel, keď povedal: „Žádný z velkých problémů dnešního světa nelze řešit bez účasti vzdělanců. Ale nemyslím tím pouhé specialisty, myslím vzdělance jako lidi, kteří si uvědomují širší a hluboké souvislosti jevů, a kteří proto pociťují i zesílenou odpovědnost za svět.“
Sociológ Petrusek bol jedinečný v tom, ako dokázal oslovovať rôzne publiká. Nie náhodou má svoju početnú česko-moravsko-slovenskú čitateľskú obec, má svojich sympatizantov medzi ľuďmi mnohých profesií – humanistov, žurnalistov, prírodovedcov, umelcov, právnikov, učiteľov, politikov. Spoločenské vedy majú totiž podľa neho „dve auditóriá“, svoje vlastné, odborné, a potom to druhé, širšiu verejnosť. „Orientace k veřejnosti znamená plnit základní funkci společenských a humanitních věd, jíž je funkce kritická. Demokracie, která si nedokáže nastavit zrcadlo, nikdy nebude dobře fungovat.“ Aj preto privítal, keď najmä mladí spoločenskí vedci začali výraznejšie vstupovať do verejnej rozpravy.
X X X
Keby bol Milan uplatnil na seba samého Chronotopos moderní sociologie, jeden z kurzov, ktoré vyučoval, otvorilo by sa nám pred očami jeho putovanie rôznymi prostrediami, malými i veľkými dejinami, osobnosťami a ideami. Od stopy, akú v ňom zanechalo rodné Slovácko i osudy časti jeho rodiny, ktorá za účasť v komunistickom odboji skončila v koncentráku; cez stretnutia so Šestatřicátníkmi (sám bol jedným z nich) vrátane poetky Violy Fischerovej, ktorá nedávno odišla v rovnakom veku ako on; cez „zázračné setkání“ s jej otcom J. L. Fischerom, filozofom s osobitnou noblesou; cez učiteľov, akými boli Jaroslav Šabata a Lubomír Nový; cez fascináciu T. G. Masarykom, ktorá ho nikdy neopustila, keďže tak obdivoval Masarykov „obrovský cit pro aktuální problémy doby, pro tzv. krizi moderního člověka“; cez samizdatový Sociologický obzor, do ktorého spolu s Josefom Alanom sami napísali stovky strán; cez jeho účasť v brnenskej edícii Prameny, kde pod vedením Jiřího Müllera vydávali preklady zakázaných západných autorov; až po vyoranie brázdy pri obnove pluralitnej sociológie po Novembri 89.
Masaryk bol preňho príťažlivou osobnosťou svoju mravnou a intelektuálnou integritou, svojím lutherovským „Tu stojím a nemôžem inak!“: „Důraz na lidskou slušnost, porozumění, vzájemnou pomoc, na to všechno, co je už ve slavném Kázání na hoře – a o nic jiného přece nejde v masarykovském Nebát se a nekrást! – to všechno jsou maximy kultivovaného života v demokratické společnosti. Masaryk je starosvětský myslitel, který stále ještě věřil v cosi, čemu se kdysi říkalo lidské ctnosti.“ Tu, mimochodom, nachádzal Petrusek podobnosti medzi TGM a Václavom Havlom: „Havlova ‚existenciální revoluce‘ a Masarykova ‚revoluce hlav a srdcí‘ – písal – pocházely z téhož mravního popudu a sledovaly týž lidský a společenský cíl.“
X X X
Milana Petruska nielen bavilo učiť, tešilo ho aj písať – či už to boli „drobné žánre“, eseje, štúdie alebo knihy. Je spoluautorom prelomovej knihy tímu Pavla Machonina Československá společnost, súčasti reformnej sociológie, autorom publikácií Sociometrie, Sociologie a literatura, Sociologické školy, směry, paradigmata. Mal cit pre systematiku: bol spolueditorom i spoluautorom Malého sociologického slovníka v roku 1970, ako aj predsedom redakčnej rady a autorom hesiel v monumentálnom Velkém sociologickém slovníku z roku 1996. Mimoriadne zažiarila jeho Alternativní sociologie“, vydaná v roku 1986 pod menom Petr Grňa. Oslovoval v nej svojou imagináciou i štylistickou eleganciou, jeho spôsob uvažovania bol výrazom vnútornej slobody, bol to opak „captive minds“ Czieslawa Milosza – bol to „nesputnaný duch“. Ako to s istou dávkou pátosu zhrnul jeden z jej slovenských čitateľov: „Odteraz už nemožno pestovať sociológiu po starom.“
Má za sebou klenoty v podobe úvah a esejí k 660. výročiu Karlovej univerzity pod názvom Ať je stůl k pohoštění prostřený… i ojedinelú publikáciu Společnosti pozdní doby. Napočítal a priblížil nám ich sto osem.
Bol obdarený nevšedným talentom: na čokoľvek sa pozrel, vedel o tom pojednať netriviálnym, prenikavým spôsobom a uchvacujúcim jazykom. Miroslav Paulíček, jeden z predstaviteľov mladšej generácie, ktorému je Petruskov pohľad na svet blízky, hovorí o jeho „špecifickom druhu poznania“: „Na jeho přednáškách posluchač nabyl dojmu, že svět jako celek dává smysl, společnost může být srozumitelná.“ Petruskovské sociologické poznanie je „syntetické v tom nejlepším slova smyslu“. A tu sme pri osobitnej črte jeho myslenia, jeho štýlu, jeho spôsobu uchopovania skutočnosti. Milan Petrusek niekedy o sebe hovoril, že svoje poslanie vidí hlavne v rovine vzdelávacej, výchovnej. Nemal celkom pravdu: nepochybne bol skvelým pedagógom, no bol aj mysliteľom, ktorý dokázal súčasne uplatňovať metódu kontextov a súvislostí s holistickým uchopením podstaty skúmaného javu.
Nevdojak to vystihli aj študenti, ktorým pedagógovia v rámci hodnotenia kurzov položili klasické otázky – „Čo v kurze najviac oceňujete?“ Popri odpovediach typu „vlídný a vstřícný přístup; dokáže vyprávět dějiny jako detektivní příběh; kurz povznáší ducha“ sa tam objavujú aj takéto ocenenia: „Dôraz na súvislosti; to, že nejde o podávanie informácií bez štruktúry; úchvatná schopnosť preklenúť medziodborové priepasti“. A jedna z odpovedí lakonicky konštatuje, čo tam naopak chýba: „Víc profesora Petruska.“
X X X
„Viac Petruska“ – to je volanie, ktoré je svojím vyznením obdobou sympatického gesta slovenských priaznivcov Václava Havla – divadelníkov, hudobníkov, intelektuálov, občianskych aktivistov – ktorí ho v Bratislave pri jeho poslednej návšteve v role prezidenta privítali transparentom roztiahnutým na celú scénu javiska: „Málo bolo Havla!“
„Viac Petruska“ môžeme chápať ako túžbu po celistvosti posolstva tlmočeného humanistickými vzdelancami. Práve to totiž z Milana Petruska vyžarovalo. Ak vezmeme do úvahy celé jeho dielo – jeho spisbu, jeho auru učiteľa; jeho dar vhľadu do útrob skúmaných javov; jeho živý dialóg s predstaviteľmi iných disciplín; jeho vnútornú potrebu českého a stredoeurópskeho intelektuála komunikovať s partnermi zvonka, obývajúcimi rôzne geografické i sociologické teritóriá, osobitne onen priestor nezmenšenej vlasti, akým preňho bolo Slovensko; jeho vrúcny vzťah k hudbe, k literatúre, k výtvarnému umeniu – ak sa začítame do jeho bohatej korešpondencie; ak nezabudneme na jeho letoru syna moravského Slovácka; ak budeme otvorení a vnímaví k jeho tichej nenápadnej vertikále – tak sa nám azda zreteľnejšie vyjaví, čo môže znamenať „viac Petruska“.
X X X
„V rodině se od mého dětství tradovalo – píše laureát – že cikánka v porodnici mamince věštila: ‚Váš synek bude nejakým jenerálem či co a potem tam vidím jakýsi reťaz, ale tož to nevím, co to je‘. Po mnoha letech, kdy bylo zjevné, že z ,jenerála‘ nebude nic, zbýval ten ,reťaz‘. Když jsem se stal v roce 1991 děkanem, byl jsem účasten promoce prezidenta Havla na čestného doktora a mamince jsem poslal fotografii, na níž jsem s prezidentem, já ovšem v taláru – a s řetězem na krku. Maminka mi jen napsala na lístek – Milánku, tož to je ten řetěz.“
S tou pomyselnou reťazou sa však nespája iba dekan v talári. Milan Petrusek ňou obopnul neuveriteľne početnú a pestrú obec vzdelancov všetkých generácií; okrúžil ňou invisible college „slušňákov“, ktorí sa aj v ťažkých časoch a za každého počasia usilovali správať dôstojne; má v nej krúžky spriaznencov, kolegov i priateľov zo Slovenska, z Poľska, Ruska i Ameriky, s ktorými sa stretával, debatoval a súzvučil; jej prirodzenými ohnivkami sú Hradišťan i Leoš Janáček; sú v nej desiatky zákutí a kultúrnych stôp českých, moravských, slovenských i európskych miest; sú v nej jeho najbližšie duše – jedným slovom, je tam jedinečný, bohatý a neopakovateľný svet človeka, ktorého význam a odkaz budú objavovať a uchovávať nie iba súčasníci.
V máji 2012 mi napísal: „Byl jsem prý vybrán jako kandidát na Cenu Vize. Ta představa, že jsem v jakési množině jedinců, do níž patří i Kristeva, Weizenbaum, Bauman a jiní… (…) Můj zdravotní stav se podstatně zhoršil, srdce prostě odmítá jet jak by se slušelo. (…) Proto mám z té svatovojtěšské berly radost – to ostatní musím zvládnout silou ducha a tichou modlitbou.“
Niekde v tej reťazi je aj Umberto Eco, ktorý pred dvanástimi rokmi pri udelení Ceny Nadace Vize tu v Prahe povedal: „Právě to nám říká každá velká kniha, že Bůh tudy prošel, a prošel pro věřící i skeptiky.“ Alebo slovami hudobného skladateľa a filozofa Romana Bergera, ktorého esej vyšla v najnovšom čísle slovenského časopisu Kritika a kontext, kde je aj Milanov článok o umení a životnom štýle: „Umenie má silu pôsobiť, lebo je z iného sveta, berie silu z arché, z tej prajednoty.“
Zložme teda poklonu a potešme sa, lebo už vieme: tak ako pri každej veľkej knihe, tak aj pri každom veľkom opuse, akým je dielo Milana Petruska, platí: „Bůh tudy prošel.“ Okolo nás všetkých.